Učebnica SJL 3.ročník

NÁUČNÝ ŠTÝL

Funkcia: komunikatívna – odborná medzi odbornou a vedeckou verejnosťou , vysvetľovať, zverejňovať nové vedecké poznatky, sprostredkovať ich odbornej i neodbornej verejnosti, prezentovať odborné názory v oficiálnom styku.

Znaky náučného štýlu:

  • Verejnosť
  • Písomnosť
  • Odbornosť, presnosť
  • Pojmovosť

Žánre náučného štýlu :

Vedecko-náučné útvary výkladové , objektívne :

  • monografia, dizertácia, vedecká štúdia, odborný článok...
  • situačné: referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok...
  • opisné: Recenzia, posudok, kritika, pracovný návod...

a) odborný náučný štýl
▪ texty sú určené odborníkom, ktorým slúžia na sprostredkovanie nových poznatkov v danom obore
b) populárno-náučný
▪ adresované širokej verejnosti
▪ prevládajú domáce termíny, menej internacionálnych termínov
▪ neznáme termíny sa vysvetľujú, uvádza sa množstvo príkladov
▪ rozsiahla vedecká rozprava, cieľom je na základe výskumu a využitím bohatého dokladového materiálu a vedeckých metód analyzovať zložitý odborný problém, má knižnú podobu a získava sa za ňu vedecká hodnosť

Vedecká štúdia
▪ náučný žáner, ktorý analyzuje iba čiastkový odborný problém, kratšia než dizertácia

Posudok
▪ založený na hodnotení textu (osoby, projektu...), ▪ na rozdiel od recenzie píše ako základ na to, aby sa v prípade kladného hodnotenia mohlo dielo publikovať

Recenzia
▪ odborník na danú oblasť v nej hodnotí uvedené vedecké dielo alebo vedeckú prácu predloženú na obhajobu, je aj publicistickým žánrom – recenzia filmov, výstav, hier...

Prednáška
▪ založená na výkladovom slohovom postupe, hlavnou úlohou je vykladať, vysvetľovať dané fakty a udalosti s využitím názorných pomôcok

Referát
▪ uplatňuje sa informačný slohový postup, ale aj opisný a rozprávací, ide o text vopred písomne pripravený, ale prednáša sa ústne

Diskusný príspevok
▪ relatívne samostatný monologický prejav, ktorý vychádza z predneseného referátu, alebo z predchádzajúceho diskusného príspevku

***************************************************************************************************************************************************

Výrazové prostriedky náučného štýlu

Lexikálne prostriedky:

  • Odborné názvy
  • Nocionálne ( pojmové slová )
  • Cudzie slová, knižné slová
  • Skratky, značky
  • Multiverbizácia

Morfologické prostriedky:

  • Častý výskyt mien
  • Autorský plurál
  • Neosobné vyjadrovanie
  • Gnómický prézent ( štylistické využitie prítomného času)

Syntaktické prostriedky:

  • Prevaha dvojčlenných oznamovacích vier
  • Súvetia – podraďovacie a zložené
  • Vyjadrenie príčinnosti
  • Polovetné konštrukcie

Neverbálne prostriedky:

  • Údaje v číslach
  • Tabuľky, schémy, grafy

Kompozícia a členenie textov náučného štýlu

  1. Úvod, jadro ,záver
  2. Dôsledné členenie odsekov ( jeden odsek analyzuje jeden vzťah alebo súbor vzťahov )

Úvodná časť textu:

  • Titul/názov – má informačnú funkciu
  • Abstrakt – je charakteristika obsahu náučného textu, býva na začiatku, zvyčajne býva aj v cudzom jazyku
  • Predhovor ( vyčleňuje sa do samostatnej kapitoly. Píše ho autor a hovorí o význame diela v tvorbe)
  • Úvod – v samostatnom odseku – oboznamuje čitateľa s obsahovým zameraním, s dôvodom prečo spracováva túto tému, s metódami a postupom práce

Záverečná časť textu

  • Záver - tvorí samostatný odsek – stručne a prehľadne zhŕňa výsledky, ku ktorým autor dospel
  • Resumé – záverečný súhrn zvyčajne v cudzom jazyku. V súčasnosti sa namiesto resumé píše abstrakt v úvodnej časti

 

Súdržnosť textu, prostriedky súdržnosti textu

SLOVO - VETA - TEXT

Obsahové časti textu autor umiestňuje v istom poradí. Niektoré slohové útvary majú menší stupeň súdržnosti textu a ich časti môžeme vymeniť bez narušenia obsahu (napr. oznámenie, opis osoby), v iných majú jednotlivé obsahové časti presne určené miesto (napr. chronológia v životopise a rozprávaní; logika vo výklade príčiny a následku alebo pri vyslovení tézy a následne argumentu).

Aj kompozícia je jeden z najúčinnejších prostriedkov súdržnosti a nadväznosti jazykových jednotiek v každom texte, nielen vo vecnom. V akomkoľvek texte záleží na poradí každej vety, každého odseku.

Vetosled

Vety v súvetnej konštrukcii majú svoje miesto a poradie (vetosled).

Poradie rovnocenných viet v zlučovacom priraďovacom súvetí je zameniteľné, záleží na autorovom zámere, napr.: Pozdravte ho a zaželajte mu zdravia! Zaželajte mu zdravia a pozdravte ho!

V podraďovacom súvetí je zvyčajne na začiatku hlavná veta a po nej vedľajšia veta: Sľuboval odplatu, keď bol doma. Zriedkavejšie napr: Keď bol doma, sľuboval odplatu.

Poradie vedľajšia veta- hlavná veta sa využíva ako príznakový výrazový prostriedok na vyjadrenie emócií: Aby ma trápil, preto to robí!

Vedľajšia prívlastková veta môže byť vložená do hlavnej vety (vždy sa pripája na nadradené podstatné meno v hlavnej vete) a vtedy je oddelená čiarkami z oboch strán: Človek, ktorý prešiel cez dvor, nebol z ich dediny. Práve tak ako v náučnom texte záleží na poradí každej vety, každého odseku, aj v umeleckom texte sa prejavuje nadanie a majstrovstvo autora v tom, že nenapíše slovo navyše a umiestni ho tam, kde bude najúčinnejšie.

 

Konektory

Kompaktný celok z textu vytvárajú aj prostriedky súdržnosti a nadväznosti textu – konektory.

Rozlišujeme:

  1. jazykové prostriedky: zámená, hlavne ukazovacie a vzťažné: My sme sa umiestnili ako piati...Toto je výsledok nášho snaženia; gramatická zhoda napr. medzi podmetom a zhodným prívlastkom, väzba slovesa s podstatným menom v istom páde: Intonácia je súhrn zvukových prostriedkov, ktoré využívame v reči. Prejavuje sa...; synonymá, antonymá; opakovanie slov, pojmov; vetosled –poradie viet v texte , opakovanie syntaktickej konštrukcie; nevyjadrený podmet;
  1. obsahové prostriedky - téma, ktorá je prítomná v celom texte; kompozičné celky úvod, jadro a záver napr. vo výklade; časová línia v rozprávaní, v životopise, postupnosť krokov pri správe o exkurzii, pri referáte, opakovanie motívu pri opise atď.;
  1. mimojazykové prostriedky - (napr. pri hovorenom texte aj mimika a gestikulácia – ukázanie prstom na miesto, o ktoré ide: Pred nami je výsledok nášho snaženia!; odkaz na predchádzajúcu komunikačnú situáciu atď., napr. Už v mladosti pocítili...;
  1. retrospektívne konektory - odkazuje na to, čo už bolo povedané, napísané, napr.: Čítal, študoval, skúmal. To ho robilo šťastným.;
  1. perspektívne konektory - odkazuje na to (avizuje), o čom sa bude hovoriť, písať: Dnes ti čosi prezradím. Vydám sa za teba.;
  1. mimotextové, intertextové nadväzovanie - nadväzovanie na iný text alebo komunikáciu: V Krátkom slovníku slovenského jazyka ste našli zdôvodnenie...

****************************************************************************************************************************************************

Využitie slohových postupov v náučnom štýle

Veda je jedna z foriem osvojovania si sveta, jej produktom sú objektívne poznatky alebo súbor poznatkov usporiadaných do systému. Vedeckí pracovníci pri poznávaní sveta využívajú hlavne pozorovanie a experiment. Na ich základe vyslovujú predpovede a predpoklady (hypotézy), ktoré overujú, a následne formulujú vedecké teórie.

Prostredníctvom žánrov náučného štýlu sa komunikujú nové vedecké objavy či teórie. Náučný štýl preto najčastejšie využíva:

Výkladový slohový postup (základom je vysvetlenie javov, objasnenie súvislostí a pod.).

Je to sieť logicky spätých myšlienok, preto ich poradie nie je možné meniť, frekventovanými útvarmi výkladového slohového postupu sú:

  • výklad – ktorý je objektívnym slohovým útvarom a základom je analýza javov a vzťahov
  • úvaha - ktorá je subjektívnym slohový útvarom, uplatňuje sa v nej subjektívny názor autor, základom je interpretácia známych faktov

Opisný slohový postup (opis predmetu, osoby, pracovného postupu) je súčasťou dlhších a náročnejších výkladových textov.

Informačný slohový postup je často zastúpený v odbornom opise (napr. výpočet častí strojov), prevláda v referáte (odborný referát, školský referát; napr. informácia o dielach autora, výpočet postáv) a v popularizačnej literatúre.

Rozprávací slohový postup sa používa len v motivačných častiach textu pre mladších čitateľov.

***************************************************************************************************************************************************

Postupy a formy logického myslenia pri výkladovom slohovom postupe


▪ dedukcia - zo všeobecného záveru ideme k jednotlivostiam ,od neznámeho k známym
▪ indukcia - od jednotlivosti ku všeobecnosti, od známych vecí k neznámym
▪ analógia – pripodobnenie ( ak sú dva javy podobné, usudzujeme, že aj tretí jav toho istého charakteru bude mať rovnaké vlastnosti )
▪ analýza - rozklad
▪ syntéza - zhrnutie
▪ komparácia - porovnanie
▪ konkretizácia – znázornenie ( uvedenie príkladu )
▪ exemplifikácia – objasňovanie pojmov alebo definícií robíme pomocou príkladov , druhom objasňovania je argumentácia ( argumenty delíme na priame ( konkrétny známy údaj ) a nepriame ( ktoré sme získali logickými operáciami )

▪ aplikácia - uplatnenie v praxi
▪ generalizácia – zovšeobecnenie

**************************************************************************************************************************************************

VÝKLADOVÝ SLOHOVÝ POSTUP A JEHO ÚTVARY

- zachytáva vnútorné vzťahy (funkčné, príčinné a následné) medzi jednotlivými faktami; javy vysvetľuje s ohľadom na ich vývin, porovnanie s inými; Analyzuje a vysvetľuje príčiny, dôvody javov a vzťahov medzi faktami objektívne. Využíva odbornú terminológiu, dlhšie vety, podraďovacie súvetia. má len oznamovacie vety. Vyskytuje sa najmä v písomných prejavoch náučného štýlu. Písomné útvary: výklad, štúdia, dizertácia, referát, úvaha, esej. V publicistickom štýle: úvodník, komentár. Najbežnejším útvaru výkladového slohového postupu je učebnicový alebo didaktický výklad – klasické členenie: úvod, jadro, záver.
využitie výkladového postupu v štýloch: náučný, administratívny, publicistický, rečnícky
základné útvary: výklad, recenzia, esej, komentár, úvodník, glosa, prednáška, prejav, diskusný príspevok, kázeň, reflexívna báseň, príslovie

VÝKLAD
- nesie najviac znakov výkladového slohového postupu, jeho súčasťou býva aj opisný slohový postup (útvar odborný opis). Hlavnou funkciou výkladu je zachytiť vnútornú logiku vysvetľovanej skutočnosti. Jeho vlastnosťou je vysoký stupeň kohéznosti (zovretosti textu). Musíme si premyslieť stratégiu každej vety, hlavne zloženého súvetia, aby bolo zrozumiteľné, aby vysvetlilo to, čo chceme. Cieľom výkladu je rozšíriť vedecké poznatky, je určený všeobecnému adresátovi, neprihovárame sa jednotlivcom. Najčastejší druh výkladu je školský (didaktický , učebnicový) – hovorená podoba sa nazýva prednáška.
Výklad využíva pojmové slová (bez citového príznaku), termíny (aj internacionálne), používa viac mien ako slovies. Predložky sú často druhotné (vzhľadom na). Vyjadruje kauzálne vzťahy medzi javmi – osvetľuje príčiny a dôsledky (hoci, kvôli, pretože, lebo).
Veta je dlhá, často sa vyskytuje zložené súvetie. Používa polovetné konštrukcie, obzvlášť frekventované sú konštrukcie s trpným rodom. Vo výklade sa nenachádza iná veta ako oznamovacia, nemôžeme ukončiť vetu tromi bodkami.

 Výklad využíva: zátvorky, pomlčky, tabuľky, schémy, môže mať priložené obrázky, výpočty atď.

Kompozícia: úvod, jadro, záver.
V jadre vysvetľujeme nový, neznámy jav na základe postupov logického myslenia.

Podľa použitia myšlienkového postupu rozlišujeme dva základné typy výkladu:

  1. Induktívny výklad -  postupuje od ľahšieho k náročnejšiemu, od faktu k faktu od javu k javu a v závere vyslovuje zovšeobecňujúce tvrdenie. ( bežný výklad v škole )
  2. Deduktívny výklad – je náročnejší pre prijímateľa. Aby sme mu porozumeli musíme poznať základné pojmy a definície

 

Logické postupy vo výklade:
a.) induktívny postup (indukcia) – uvádzanie, vyvodzovanie (od známeho k
neznámemu; od jednotlivosti k celku; pri výklade najprv vysvetlíme znaky javu a potom ho definujeme)
b.) deduktívny postup (dedukcia) – odvodené (od neznámeho k známemu; od celku k jednotlivostiam; na začiatku výkladu uvedieme definíciu javu a potom vysvetľujeme jednotlivé znaky javu)
c.) argumentačný postup (argumentácia) – dôvodenie, dokazovanie
Výklad je typickým argumentačným textom, pretože ním chceme adresáta poučiť, naučiť, a ale aj presvedčiť dokázaním pravdivosti toho, čo učíme. Výklad na to využíva tvrdenia, príklady, argumenty.
♦ argumentácia je druh vysvetľovania, analýzy, pri ktorom objasňujeme a dokazujeme tvrdenia s úmyslom adresáta presvedčiť
argumentačný postup:
1. téza (vyslovenia, formulácia myšlienky)
2. argumentovanie
3. zhrňujúce tvrdenie.
♦ téza je formulovaná myšlienka, ktorej pravdivosť sa musí dokázať
♦ argument je dôkaz, ktorým dokazujeme pravdivosť tézy

argument môže na dokázanie pravdy využiť:
- zákon, normu, poučku, paragrafy
- odvolávanie sa na literatúru, na overené historické fakty či celkovú spoločenskú situáciu obdobia
- vysvetlenia a sprístupnenie javu (napr. v školskom výklade aj názornou pomôckou)
- presviedčanie príjemcu, napr. citovaním mienky uznávanej osobnosti alebo verejnej mienky,
alebo odvolaním sa na vlastnú skúsenosť
- overovanie logiky a obsahovej správnosti

pri všetkých útvaroch odborného štýlu využívame mnoho ďalších logických postupov, častým je napr.:
a.) analógia – pomocou nej autor formuluje svoju domnienku, vytvára hypotézu. Analógia porovnáva podobný jav s tým, o ktorom je reč. (Ak napíše úspešne maturitnú prácu žiak A a B, ktorý má zo slovenského jazyka a literatúry chválitebný, mal by byť úspešný aj žiak C, ktorý má rovnaký prospech.) Analógia niekedy vedie k údajom, ktoré nie sú pravdivé; príliš zjednodušuje realitu a nemyslí na všetky možnosti a odchýlky.
b.) komparácia – porovnanie
c.) exemplifikácia – doloženie na príkladoch
d.) enumerácia – vymenúvanie faktov

ústna analýza textu:
Osnova, kompozičné členenie ústnej analýzy textu (napr. pri skúšaní na hodine, pri ústnej maturitnej skúške).

Osnova výkladu
1. úvod
2. prednesenie téz (napr. prezentovanie charakteristiky literárneho smeru alebo slohového postupu od jedného alebo viacerých autorov atď.)
3. vlastná úvaha (vyslovovanie názoru na charakteristiku, súhlas, nesúhlas)
4. dokazovanie a odôvodňovanie (práca s textom, citovanie, odkazovanie na podobnú literatúru a konkrétnych autorov, prezentácia argumentov atď.)
5. záver

**************************************************************************************************************************************************

VÝKLADOVÉ  ŽÁNRE V NÁUČNOM ŠTÝLE

  1. v ý k l a d o v é  žánre:

a) k o n t e x t o v é (dizertácia, štúdia, článok, úvaha) – vyskytujú sa v písomnej podobe;

b) s i t u a č n é (referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok, polemický príspevok, debatný príspevok) – všetky sa vyskytujú v ústnej podobe

  1. o p i s n é  žánre (charakteristika, recenzia, posudok, kritika, pracovný návod)

Kontextové

  • dizertácia a štúdia – dizertácia → najzložitejší vedecký kontextový celok, pomenovanie sa uplatňuje jednak na označenie vedeckej práce (rigorózna, doktorská, kandidátska, habilitačná), na základe ktorej sa má dosiahnuť vedecká hodnosť a jednak na označenie vedeckého útvaru, ktorý sa publikuje (monografia, kompendium, syntéza)
  • dizertácia – rozsiahla vedecká rozprava, v ktorej sa na základe predbežného výskumu a s využitím bohatého dokladového materiálu, ale aj vedeckých metód rieši zložitý problém, štýl dizertácie – úvahový, výkladový
  • štúdia – vedecký žáner, v ktorom sa na menšej ploche ako v dizertácii podobným spôsobom riešia podobné problémy ako v dizertácii
  • predhovor, resumé, doslov, register, bibliografia, obsah, erráta, záložka a pod. sú súčasťami knihy alebo účelového spisu, no nie súčasťami vlastnej dizertácie
  • článok – žáner populárno-náučného štýlu, je to kontextový celok menšieho rozsahu, v ktorom sa všeobecne prístupným štýlom vysvetľujú, aplikujú, popularizujú výsledky vedeckých bádaní, nadpis článku – motivovaný osobne, má byť príťažlivým impulzom
  • V,,ýkladové žánre (dizertácia, štúdia, článok, úvaha) sú svojím charakterom jednak mimosituačné a jednak písomné, sú to neadresné žánre – na nič neodpovedajú a ani samy priamo neočakávajú nejakú reakciu

Situačné žánre  ( možno ich zaradiť aj k rečníckemu štýlu)

  • do tejto skupiny zaraďujeme referát s koreferátom, prednášku a diskusiu s polemikou
  • ich podobu značne ovplyvňuje hlavne väčšia prítomnosť mimojazykových prvkov – vizuálnych a zvukových výrazových prostriedkov
  • ide o texty pripravené písomne s tým, že sa prednesú ústne alebo publikované tlačou v „replikovej“ podobe
  • referát – z lat. referre = predniesť, prednášať, môže mať i charakter dlhšej administratívnej správy týkajúcej sa činnosti inštitúcie za dlhšie časové obdobie, je to text, ktorý informuje o výsledkoch výskumu a prináša výsledky vedeckého riešenia zložitejšieho spoločenského alebo technického problému
  • koreferát – dopĺňajúci text k referátu, v ňom sa uplatňuje čiastkový pohľad s úlohou poukázať na vec iba z istého zorného uhla
  • prednáška – cieľ → ústnou formou publikovať a popularizovať výsledky vedeckých bádaní
  • diskusia, polemika, debata
  • názov diskusia má asi taký význam, ako pokojný rozhovor niekoľkých osôb
  • názov polemika pochádza z gréc. polemos = vojna- je to útočný rozhovor
  • debata pochádza z fran. battre = „biť“- debata je živý rozhovor
  • diskusný príspevok – ladený osobne, ale nie do takej miery ako debatný alebo polemický príspevok
  • charakteristika – výstižný opis, zdôraznenie základných a dištinktívnych čŕt osoby, veci alebo javu
    • sú tu vyzdvihnuté výrazné črty a kontúry
    • zjednodušene povedané – enumerácia
    • slovník – všeobecne zrozumiteľný
    • osobitný druh charakteristiky – životopis, curriculum vitae, t. j. autocharakteristika
    • osobitný druh charakteristiky ďalej – karikatúra, ktorá má osobné ladenie
  • posudok – uplatňuje sa pri hodnotiacich textoch, posudky sa píšu o vedeckých prácach, o vedeckovýskumných projektoch, o rukopisoch pre potreby vydavateľstiev, pre potreby justície
  • recenzia – podobou aj funkciou úzko súvisí s posudkom, je to zhodnotenie hotového, publikovaného diela, napr. dizertácie, inscenácie, divadelnej hry a pod., čitateľ recenzie chce vedieť, čo práca obsahuje a ako ju hodnotí odborník

1. časť recenzie – stručná informácia o celej recenzovanej práci (informačná)

2. časť recenzie – vecný a objektívny pohľad na recenzovaný text

3. časť recenzie – hodnotenie

nie je to ani interpretácia ani kritika

  • kritika – vyhrotený, prísny pohľad na hodnotenú vec, nie vždy je jednostranná, subjektívna, v nej sa navrhuje, ako hodnotené dielo zlepšiť
  • pracovný návod, recept – opisy, ako postupovať pri niektorých pracovných úkonoch, pri varení, pri hrách a pod. , rozsahom malý, členenie takéhoto textu je nepatrné, takmer žiadne, ide o prostý výpočet úkonov
  • **************************************************************************************************************************************************

ÚVAHA

Je slohový útvar, ktorý vysvetľuje, rozoberá už známu otázku z nového hľadiska. Autor sa opiera o známe poznatky a skúsenosti, ale otázke zaujíma vlastné stanovisko. V úvahe je autor v popredí, má subjektívny charakter. Kým vo výklade ide o vysvetľovanie a poučenie, v úvahe ide o subjektívne zhodnotenie toho, čo je čitateľovi známe, autor uplatňuje svoj názor na vec.
 
Cieľom úvahy je priviesť čitateľa k uvažovaniu o istej otázke, môžu sa v nej vyskytnúť prirovnania, zvolacie vety, rečnícke otázky, jednočlenné vety a pod. V úvahe sa necituje a nedokazuje.
Skladá sa z úvodu, jadra a záveru. Predeľ medzi nimi nie je výrazný ako pri  ýklade. V úvode je vzbudenie záujmu o daný problém, v jadre sa rozoberá a vysvetľuje a v závere je konečné autorovo stanovisko.
 Pri úvahe vychádzame zo skúseností, zo štúdia, uvažujeme o známych faktoch, nehodnotíme ich. Úvaha má filozofický ráz. Časté sú úvahy v umeleckých dielach a významným druhom úvahy je novinárska úvaha, ktorá rozoberá, vysvetľuje a hodnotí dôležité politické, hospodárske, kultúrne a svetonázorové otázky.

Úvaha v každom jazykovom štýle získava osobitné štýlové zafarbenie.
Hovorový štýl
-jednoduché krátke zamyslenie
-príslovie
Umelecký štýl
-epika (napr. monologické časti v pásme reči postáv a rozprávača)
-lyrika (reflexívna lyrika)
Publicistický štýl
-úvodník, komentár, editoriál
-glosa, stĺpček, úvodný stĺpček
Náučný štýl
-recenzia, diskusný príspevok
-odborné články, populárno-náučné články

V úvahe možno použiť popri citovo neutrálnych slovách aj expresívne výrazy, archaizmy, historizmy alebo neologizmy (závisí od toho, o čom uvažujeme

Rozlišujte !!!!!

Výklad

—  prednosť  údajov, čísel, presná citácia;

—  komplikované súvetia, jednočlenná veta len v nadpise, syntaktické konštrukcie vyjadrujúce logicko-príčinné vzťahy;

              citovo nepríznaková lexika, štylisticky príznaková lexika náučného štýlu (termíny

—  členenie textu: v jednoduchom výklade – úvod, jadro, záver; v dlhších útvaroch výkladového slohového postupu –abstrakt, obsah, úvod,   kapitoly, záver, resumé, použitá literatúra, vecný register, menný register;

—  štruktúrovaný text jadra – číslované odseky, tabuľky, schémy, obrazové prílohy;

—  znaky výkladového, opisného a informačného slohového postupu

Úvaha

— nepotrebnosť presných údajov, voľná citácia, parafráza;

— príznakové syntaktické konštrukcie, menej komplikované súvetia, častá je jednočlenná veta, syntaktické konštrukcie vyjadrujúce      logicko-príčinné vzťahy, pestrá modalita viet, modifikácia vetnej stavby;

             citovo i štylisticky príznaková lexika (umeleckého, publicistického, často i hovorového štýlu

— nezreteľné horizontálne členenie textu – prepojenosť úvodu a záveru;

 neštruktúrovaný text jadra (bez členenia pomocou písmen, číslovania); autor komponuje jadro podľa vlastnej potreby;

 znaky výkladového a rozprávacieho slohového postupu (niektorí teoretici hovoria o úvahovom slohovom postupe)

***********************************************************************************************************************************

   Úvaha v  publicistickom štýle

  •  úvodník, úvodný stĺpček
  •  komentár 
  • stĺpček
  • glosa
  • recenzia
  • editoriál

 

 Úvodník

▪ analytický publicistický žáner
▪ úvaha nejakej významnej osobnosti alebo šéfredaktora novín na aktuálnu tému 
▪ miesto: na prvej strane novín

Komentár
▪ analytický publicistický žáner
▪ náplňou nie sú primárne informácie, ale úvaha na aktuálnu tému
▪ posudzuje významnú udalosť, jej príčiny a dôsledky
▪ na rozdiel od úvodníka, reaguje na udalosť, ktorá už bola v novinách uverejnená

Je to veľmi subjektívny útvar , má znaky úvahy aj výkladu. Využíva prostriedky publicistického i umeleckého štýlu, výkladového a informačného slohového postupu. Autor nesie zosdpovednosť za svoje tvrdenia, preto je vždy komentár podpísaný celým menom autora. V komentári nestačí formulovať svoj názor, autor aj vysvetľuje, argumentuje.

Glosa
▪ analytický publicistický žáner

▪ predstavuje stručný štipľavý komentár k správe alebo priamo k udalosti

Je to krátky výklad s úvahovými prvkami s kritickým postojom autora.  Využíva výrazové prostriedky umeleckého štýlu. Zámerom je zaujať  čitateľa a upozorniť ho na hodnotený jav pomocou vtipu, irónie

Stĺpček

Je to krátka osobnnostná úvaha emocionálneho typu. Autorom je všeobecne uzávaná alebo populárna osobnosť.

Recenzia 

  •  Je hybridný slohový útvar, patrí aj do náučného štýlu.
  •  Využíva výkladový a úvahový slohový postup, ale aj informačný a opisný slohový postup.
  •  Informuje o hotovom vedeckom, umeleckom diele, koncerte, výstave obrazov, inscenácii atď. a zároveň ho hodnotí.
  •  Autor sa pokúša o objektívne hodnotenie, poukazuje na kvality i nedostatky diela. Napriek tomu sa na dielo díva zo svojho zorného uhla.

kompozičná štruktúra recenzie je trojčlenná:
1. úvod – základné fakty o diele – vydavateľstvo, rok vydania, prípadne prekladateľ, ilustrátor, atď., počet strán;
2. jadro – hodnotenie formy, obsahu, vyjadrovacích prostriedkov
3. záver – celkové zhodnotenie diela, odporúčania.
 

 Editoriál
    Na niektorej z prvých strán časopisov býva popri obsahu čísla editoriál – vydavateľ, slovo šéfredaktora alebo iného člena redakcie.  Vyjadruje názor redakcie na dôležitú skutočnosť, nahrádza úvodné slová šéfredaktora alebo staršiu formu úvodníka, ktorý býval na prednej strane novín. Je to krátke aktuálne zamyslenie, v ktorom sa uplatňuje postoj autora alebo redakcie
   U nás sa editoriál častejšie vyskytuje v časopisoch, máva podobu príhovoru čitateľovi alebo úvahy, jeho forma ešte nie je ustálená. Témou nemusia byť len závažné spoločenské alebo politické otázky, vždy sa však viaže na aktuálny čas a obsah čísla. Cieľom je zaujať čitateľov alebo ich podnietiť k zamysleniu.

*******************************************************************************************************************************************************

ZVUKOVÉ  JAZYKOVÉ  PROSTRIEDKY

FONETIKA A FONOLÓGIA

FONETIKA - jazykovedná disciplína , ktorá sa zaoberá zvukovou stavbou jazyka.

Najmenšou zvukovou jednotkou jazyka je  hláska a fonetika skúma:

·         Ako sa hlásky artikulujú, teda vyslovujú.

·         Ako ich počujeme.

·         Ako sa správajú v spojení s inými hláskami.

·         Ako sa tvoria slabiky, rečové takty, vety.

·         Ako úlohu má dĺžka hlások, prízvuk, melódia vety, tempo reči,...

·         Skúma hovorenú reč, rozdiely vo výslovnosti,...

Základnou jednotkou fonetiky je hláska – je rečovými orgánmi utvorený a vyslovený zvuk ustáleného znenia. Je konkrétnou realizáciou fonémy v reči.

Fonológia -  jazykovedná disciplína, ktorá sa tiež zaoberá zvukovou stránkou jazyka. Neskúma fyzické javy reči ako fonetika, ale zameria sa na systém foném.  Najmenšou zvukovou jednotkou, ktorú skúma fonológia, je fonéma – zvuková jednotka, ktorá je schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov (sud – súd, ľan – laň)

 

 Fonológia skúma:

·         Ktoré zvuky ľudskej reči sa používajú na dorozumievanie v jazyku

·         Pomocou ktorých zvukov sa v jazyku rozlišujú slová a tvary

·         Aké vlastnosti zvukov sú dôležité pre rozpoznávanie zvukov,...

 

ZVUKOVÉ   JAVY   V   REČI

Intonácia vzniká modulovaním (zmenami) hlasu. Najmenšia intonačná jednotka je slabika. 
Artikulačný prúd = hlas môže mať trojaké stvárnenie, čiže moduláciu

·         Tónovú

·       Silovú

·       Časovú


TÓNOVÁ MODULÁCIA:
Melódia – stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete, tónové vlnenie:

klesavá - v oznamovacích vetách a dopĺňacích otázkach (v otázkach, kde je na začiatku opytovacie zámeno), v rozkazovacej, žiadacej a želacej vete. (Urobím to. Kto príde? Povedz mi to!)

stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá – vetné úseky vnútri súvetia alebo rozvitej vety. (Zoznámili sme sa a viac sme sa nevideli.)

Stúpavá -  v zisťovacích otázkach. (Urobíš to?)

 

SILOVÁ MODULÁCIA:
Intenzita hlasu (sila) – spolu s tempom vytvára dynamiku rečového prejavu.
Prízvuk – hlavný prízvuk je v slovenčine pevný – na prvej slabike slova ,
- vedľajší je v zložených slovách – je menej výrazný, je na 3.slabike štvorslabičných slov a na 3.a poslednej slabike viacslabičných slov. Jednoslabičné predložky sú vo vete zväčša prízvučné, ak je na nich dôraz alebo ak stoja pred jednoslabičným slovom. (Dokončili stavbu pred termínom.)
Dôraz - intonačné vyzdvihnutie významovo najdôležitejšieho slova vo vete, súvisí s vetným prízvukom, ktorý je pri objektívnom slovoslede na poslednom slove vety a pri subjektívnom slovoslede (pri vzrušenej reči) býva na začiatku vety. (Prišiel som sám. Sám som prišiel.)
Emfáza je citový, expresívny dôraz na slabike, ktorá sa súčasne nápadne predlžuje (Ja ťa doobre poznám.) 

ČASOVÁ MODULÁCIA REČI:
Kvantita (dĺžka)- dlhá samohláska alebo dvojhláska trvá dvojnásobok trvania krátkej samohlásky.
Pauza (prestávka)- rozdeľuje súvislú reč na úseky – takty, čím vzniká frázovanie.
 - logická (významová ) – za čiarkou vo vete.
- fyziologická – na nádych
Tempo (rýchlosť)- závisí od obsahu a funkcie prejavu. Pomôže zdôrazniť, vyzdvihnúť dôležité časti prejavu.
Rytmus – vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove.

Kvalitatívna modulácia reči - zafarbenie hlasu ( timbre )  – závisí od anatomicko-fyziologických vlastností. Poznáme človeka po hlase.

********************************************************************************************************************************************************

 

 

Kontakt

Informácie pre študentov SOŠTECH Galanta eva.hanzelova@gmail.com